V našej kaplnke mávam sväté omše ráno, večer ich máva kaplán. Je to jeden z mojich kamarátov, bývalý horolezec. Ani som netušil, že raz bude mojím kaplánom. V Tatrách sa mu zabil otec tesne pred tým, ako sa narodil. Jeho mama zomrela rok nato. Vychovala ho babka.
            Ako som hovoril, sväté omše mávam ráno – a to preto, aby som cez deň mohol povybavovať, čo treba. V týždni sa veľa neholím.
            Raz som šiel vybavovať až do Žiliny kúpu materiálu na stavbu. Ani som si neuvedomil, že som šiel neoholený, strapatý – tak, ako väčšinou chodievam. Ako som zoskakoval z nákladiaka, potkol som sa a odtrhla sa mi podošva z topánky. Či veríte alebo nie, zosypal som sa rukami na zem, ruky som mal dodriapané, špinavé. Igelitka sa mi roztrhla, trčali z nej doklady i nejaké peniaze.
            Kam teraz takto pôjdem? Mal som dosť času, a tak som sa rozhodol, že zájdem k sestričkám, františkánkam. Zacengal som. „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ pozdravil som. Službu mala jedna staršia sestrička. Odpovedala: „Naveky. Amen!“ A hneď si dala ruky vbok. Asi som vyzeral ako nejaký bezdomovec.
            „Čo si prajete?“ opýtala sa. „Sestričku Viktínu, poznám ju!“ „A skade ju poznáte?“ „Viete, kedysi sme boli v jednej partii, chodievali sme spolu do Tatier.“ „Do Tatier? A ako to, že teraz nepracujete? Há, prečo nie ste v práci?“ Pozerám na ňu. „Sestrička, ale ja pracujem!“ „A kde pracujete? No tak, kde pracujete?“ „V Žakovciach.“ „Noo, a čo tam robíte?“ „Farára!“
            To ste mali vidieť! „Híííííííííí. Pochválený buď Ježiš Kristus! Prepáčte, pán farár!“ Hneď mi dali hrebeň, handru na topánky, mohol som sa umyť. Igelitku mi vymenili, požičali kefu na šaty. Tak som sa nasmial... Ešte mi aj jeden zo sponzorov, čo to počul a tiež sa smial, daroval hŕbu igelitiek, vraj, keď pôjdem niečo vybavovať, aby som mal.
            Často posudzujeme ľudí podľa zovňajšku. Vidíte, takí sme ľudia. Všetci do jedného.

(zdroj: Marián Kuffa, Kazateľnica život)